Od THE SMASHING PUMPKINS som už veľa nečakal. Po rozporuplne prijatom „Zeitgeist“ sa Billy Corgan pokúšal nájsť východisko z tvorivej krízy po svojom. Rezignácia na tradičný albumový formát a zároveň reakcia na meniace sa návyky poslucháčov i pokračujúci úpadok hudobného priemyslu, ohlásená predstavením konceptu „Teargarden By Kaleidyscope“, priniesla príjemné oživenie v podobe kratších mini-albumov so zábleskami výraznejších nápadov. Billy Corgan týmto počinom zároveň posunul hranice iným smerom, než predchádzajúce experimenty RADIOHEAD či NINE INCH NAILS v podstate skúšajúcich len alternatívne spôsoby distribúcie nahrávok mainstreamových interpretov.

Po troch častiach konceptu s krátkou stopážou vychádza samostatný počin „Oceania“, označovaný za jeho súčasť, avšak zároveň nesúci znaky typického radového albumu. Nejde ani tak o formálne znaky, akými sú počet skladieb či celková dĺžka charakteristická pre dlhohrajúcu nahrávku, ale skôr o odlišnú náladu a prístup k tvorbe skladieb.

Na novinke sa Corganovi podarilo oprášiť solídne rockové základy zo zlatej éry albumov „Gish“, „Siamese Dream“ alebo ambiciózneho dvojalbumu „Mellon Collie And The Infinite Sadness“. Neskĺzol pritom k lacnej stávke na nostalgiu a oživil u mnohých fanúšikov ešte stále kdesi v podvedomí driemajúce túžby kvalitatívneho návratu do minulosti k spomínaným a dodnes mimoriadne silným albumom.

Corgan ostáva aj na „Oceanii“ výhradným autorom hudby a textov, z celého albumu však cítiť, že THE SMASHING PUMPKINS sú opäť predovšetkým fungujúcou kapelou. „Oceania“ dýcha peknými, prirodzenými melódiami, ľahkou melanchóliou, miestami bombastickou gradáciou a takmer symfonickými pasážami. Najmä prvá polovica ponúka jeden skvelý hit za druhým, či už v podobe v podobe údernejších gitaroviek „Quasar“ a „Panopticon“, kompozične prepracovaných nádherných kúskov „Celestials“ a „Violet Rays“, alebo po vkusnej koketérie s popom, umne balansujúcej na hranici sladkého gýča v „Pinwheels“.

Vrcholom albumu, ktorý môžu po prvých pár vypočutiach zatieniť okamžite účinkujúce úvodné skladby útočiace na zmysly, je rozsiahla a hypnotizujúca titulná kompozícia. Nasledujúca „Pale Horse“ a „Wildflower“ by svojou pokojnou náladou mohli uzatvárať doposiaľ takmer dokonalý počin. Medzi nich však Corgan vtesnal ešte trojicu skladieb. „The Chimera“ a „Inkless“ mohli pokojne vyjsť na „Siamese Dream“, pričom v nevýraznej „Glissandre“ sa toho príliš veľa neudeje a pôsobí skôr do počtu. Na „Oceanii“ sú v ideálnom pomere zastúpené všetky typické atribúty tvorby THE SMASHING PUMPKINS: melódie, melanchólia i drsnejšie gitary s typickým a dodnes trochu polarizujúcim prejavom Billyho Corgana. Návrat do minulosti sa našťastie nekoná, Corganovi sa skôr podarilo pripomenúť, ako to robil kedysi.

U skupín pôsobiacich vyše jednej až dvoch dekád spravidla nemávame prílišné očakávania v kvalitatívne priblíženie sa najlepším počinom diskografie alebo radikálne prekvapenie. Zvyčajne sa zmierime s udržiavaním akéhosi štandardu. THE SMASHING PUMPKINS v tomto prípade dokázali oboje. Bola by nesmierna škoda dať v roku 2012 prednosť nedávno vydaným reedíciám „Gish“ a „Siamese Dream“ pred „Oceaniou“ (hoci tie potešia okrem exkluzívnych bonusov aj celkom netradične kvalitným zvukom, idúcim proti záplave hlučných remasterov).